Pred 30 rokmi získali volejbalisti ČH Bratislava ako vôbec prvý slovenský tím federálny titul

Keď sa po poslednom zápase na záverečnom turnaji majstrovstiev ČSSR v hale VŠ Praha trúsili rozradostení a už osprchovaní volejbalisti ČH Bratislava zo šatne, od srdca si zanôtili: „Tri dni ma naháňali, aj tak ma nedostali!“

Voľba pesničky nebola náhodná, konkurenti z Liberca, Odolena Vody, RH Praha či domáci vysokoškoláci robili, čo mohli, ale na trojdňovom turnaji historickému sťahovaniu majstrovského titulu na Slovensko už nezabránili. Dnes je to presne tridsať rokov, ako „červenka“ prelomila hegemóniu českých klubov a ako prvé slovenské mužstvo vyhrala federálnu ligu. Jej hráči tak odštartovali impozantnú sériu skvelých úspechov, keď okrem domácich titulov v rokoch 1979 a 1981, vyhrali v roku 1979 EPM a v roku 1981 i PVP.

Bratislavčania mali dobre zrátané, že ak chcú oslavovať titul, musia vo svojom poslednom zápase v nedeľu 30. apríla 1978 zdolať Liberec. Vyhrali 3:2 (-6, 14, -6, 8, 7) a keďže oba tímy mali v konečnej tabuľke zhodný počet 66 bodov, v prospech Slovákov nakoniec rozhodol lepší podiel setov 93:51 ku 94:58. „Mužský volejbal bol v tom čase český národný šport. V reprezentácii sa objavovali zo Slovenska maximálne jeden-dvaja hráči, o to cennejší bol náš titul. V Česku to v tom čase ťažko dokázali stráviť. Do Prahy sme cestovali v autobuse spoločne s frajerkami a manželkami, titul sme aj patrične oslávili,“ spomína Ľubor Halanda, dnes šéf slovenského volejbalu.

ČH Bratislava do extraligy vkročila v roku 1972, po ročnom účinkovaní z nej však vypadla. V roku 1974 už pod vedením Pavla Schenka, ktorý prišiel pôvodne ako hráč, ale po vážnom zranení kolena mu „policajti“ ponúkli trénerskú stoličku, sa vrátila medzi elitu. V tabuľke každoročne postupovala krok po kroku stále vyššie. Po štvrtej priečke v roku 1976 nasledovala ďalší rok druhá a nakoniec prišiel titul. „Nebol to tím o hviezdach, ale kolektív všestranných hráčov, fyzicky vyspelých, to bola sila mužstva,“ zdôrazňuje Halanda.

Kapitánom tímu bol Štefan Pipa. V tom čase dlhé roky jediný Slovák vo federálnej reprezentácii. Práve on v Prahe preberal majstrovský pohár. „Boli sme takí ,dríči', veľmi ctižiadostiví, makali sme na sebe. Bol to náš prvý veľký úspech,“ spomína si na premiérový titul Pipa. O spiatočnej ceste z Prahy kolujú rôzne historky a legendy. „Áno, bola to veľmi dlhá cesta, prirovnal by som to k návratu zlatých českých hokejistov zo zimnej olympiády v Nagane. Pamätám si, že na druhý deň sme išli do prvomájového sprievodu. Zvládli sme však aj to, boli sme v dobrej kondícii po každej stránke,“ smeje sa pri spomienkach Zdeněk Kroča. Ten prišiel do Bratislavy z vtedajšieho Gottwaldova a zostal pri Dunaji desať rokov. „Naša sila bola v kolektíve,“ vystihol pointu úspechov muž, ktorý sa pri dlhých cestách v autobuse staral o dobrú náladu aj tým, že zabrnkal na gitare. „Boli sme naozaj veľmi dobrá partia, bez nej by sme asi ťažko niečo uhrali. Vďaka patrí aj trénerovi Schenkovi, ktorý nás pozbieral dokopy,“ poznamenal Ján Repák. Spolu s Novotným boli najmladší v mužstve. „Za tri dni na turnaji v Prahe sme odohrali štyri zápasy, počas jedného dňa aj dva. Fyzicky to bolo veľmi náročné a pre dnešných športovcov niečo nepredstaviteľné. Mali sme širší káder ako ostatní a zvládli sme aj kľúčový zápas s Libercom,“ spomína na prvý zo série úspechov Pavel Schenk (1941). „Pavčo“ sa ešte stále venuje trénovaniu a v Bratislave na Bílikovej vedie chlapcov.

Napätie na pražskom turnaji vydržalo až do posledného dňa. V predposlednom zápase totiž Bratislavčania prehrali s neskôr bronzovým Aerom Odolena Voda. Za stavu 0:2 však Schenk stiahol z ihriska kľúčových hráčov a šetril ich na rozhodujúci duel s Libercom. Vyplatilo sa mu to. S Liberčanmi odohrali jeho zverenci mimoriadne dramatický druhý set, v ktorom viedli 11:5, ale vojaci otočili na 14:11. Napriek tomu ho vyhrali Bratislavčania 16:14 a zápas celkovo 3:2. V základnej zostave nastúpili pri systéme 2 – 4 dvaja nahrávači Sirvoň a Králik a s nimi Halanda, Pipa, Novotný a Kroča. Striedali Cifra, Repák, Tokár, Lenďák a Rostislav Procházka, ktorý dodnes „pinká“ veteránsku ligu v drese Českých Budějovíc.

Jeden z najlepších volejbalistov česko-slovenskej histórie Josef Novotný si často na osem krásnych rokov strávených v ČH Bratislava nostalgicky zaspomína pri listovaní v albumoch, ktoré mu starostlivo dal dokopy otec. Dokonca si ich previezol z Prahy do Piešťan, odkiaľ pochádza jeho manželka Gabika, kde sa aj narodili jeho synovia Marek a Martin a kde majú Novotní dom. „V ,červenke' sa mi páčilo, že náčelník klubu Ján Súkup dbal o to, aby v ňom vládla rodinná atmosféra. Keď sa oslavovali úspechy, nikdy sa nezabudlo na manželky a partnerky. Keď sme hrali posledný turnaj v Prahe, diváci na mňa pokrikovali, že prečo hrám za slovenský klub. Na Slovensko však nedám dopustiť,“ hovorí Novotný, ktorému je dodnes ľúto, že ho po úspešných rokoch prevelili do Prahy.

PAVOL KUBIŠ

ČO ROBIA DNES?

JOSEF NOVOTNÝ (1956): po návrate zo Švajčiarska trénoval do januára ČZU Praha, bydlisko má v Prahe i v Piešťanoch, ale na Slovensku trávi veľa času.

JÁN REPÁK (1956): žije v Bratislave, pracuje v Rakúsku, stále hráva veteránsku ligu nad 50 rokov za Třinec.

ZDENĚK KROČA (1952): žije v Zlíne, pracuje vo vedení firmy TAJMAC-ZPS, zaoberajúcou sa výrobou a predajom obrábacích strojov.

ŠTEFAN PIPA (1950): žije v Bratislave, učí na katedre telesnej výchovy a športu na Akadémii policajného zboru v Bratislave.

ĽUBOR HALANDA (1954): žije v Bratislave, v súčasnosti prezident Slovenskej volejbalovej federácie.

VLADIMÍR SIRVOŇ (1951): žije v Podbranči, v tejto sezóne viedol volejbalistky Přerova.

ŠTEFAN KRÁLIK (1952): žije v Bratislave, pracuje ako riaditeľ odboru výcviku Prezídia policajného zboru v Bratislave.

JÁN TOKÁR (1948): žije v Bratislave, je metodik na SVF.

JÁN CIFRA (1955): žije v Bratislave, pracuje v drevárskej oblasti.

JÁN LENĎÁK (1956): naposledy hral volejbal vo Vrábľoch, kde sa aj usadil.